Recenzia - Rodina pre začiatočníkov

Tušila som, že román o hľadaní cesty medzi cudzou ženou a deťmi muža, ktorý nie je jej manželom, lež iba čerstvou známosťou, nebude žiadna ľahká komédia. Čo som však netušila, bola pavučina detailných situácií a jedného tajomstva, o ktorom vedeli takmer všetci, no nerozprávali sa o ňom. Viete, ako to teda dopadne, keď všetci vedia, no myslia si, že ostatní nevedia? Totálny chaos, výčitky, nervozita a zbytočné nedorozumenia. Po večeroch zahĺbená do príbehu o rodinnej dráme som doslova zabúdala na čas. Dráma, z ktorej aj vám bude clivo aj napriek tomu, že ste boli dieťa šťasteny, mali ste oboch rodičov, k tomu ideálne bývanie, vhodné podmienky na učenie a súkromie a hlavne ste mali niekoho, komu na vás záležalo a ľúbil vás. Aby som však nevyvolala dojem, že ide o citovú vydieračku, nebudete mať permanentné slzavé údolie, iba akýsi srdca bôľ a pochopenie pre niektoré konania, ktoré deprimovaný, trúchliaci a aj osirotený človek urobí. Tiež žiarlivosť nie je ideálna kamoška a dokáže pomotať myseľ nesprávnym smerom.

Snažím sa byť objektívna, no ide to ťažšie, nakoľko aj v našej rodine sa udiala rovnaká situácia. O to viac som súcitila s deťmi, ktorým zomrela mamina a vedela som sa vcítiť do kože manžela, ale aj samotnej hlavnej postavy Flory, ktorá bola tou „cudzou ženou“. Tá, čo chcela dievčatám „ukradnúť“ ocka. Aspoň takto si to zo začiatku mysleli Jackove dcéry, hlavne staršia 17-ročná Izzy. Nedokázala prijať, že jej otec sa posúva ďalej, že žije ďalej, lebo musí. Inak by sa zbláznil, ale to Izzy nenapadlo. Ako každý teenager riešila iba svoj strach a zlý scenár, ktorý si sama vytvorila alebo žeby k tomu dopomohol fakt, že sa s otcom nevedeli porozprávať? Rola rodiča je zamestnanie na celý život a nečudujem sa, že tomu deti, ani nikto v Izzinom veku nechápu. Tak to proste je... ako keby nastavené prírodou. Nasleduje pomalý a utrápený kolotoč udalostí, ktorý našťastie (vo väčšine prípadov) dopadne dobre.
„kým nezažiješ, tak nepochopíš“
„kým sa nepopáliš, tak sa nepoučíš“
„kým sa neporozprávaš, tak...“

Som milo prekvapená, aj keď román obsahoval pár predvídateľných a klišé vecí, že pôsobil na mňa ako naozaj dobrá rodinná dráma. Nie sú náhodou aj tieto rodinné záležitosti jedno veľké klišé? :) Nejaký ten „vzorec“ podoby tam určite je a dokolečka dokola sa nám dejú podobné, ak nie rovnaké situácie ako vytrhnuté z filmu.

Flora je osamelá 30-tnička, ktorá pracuje v kvetinárstve, kde kedysi pracovala aj jej mama, než ju stihla nedobrovoľne opustiť. Bola iba 8-ročné dieťa a prischla tete, ktorá z toho nebola dvakrát nadšená. Ich vzťah bol skôr o vzájomnom rešpekte, aby vedeli vedľa seba existovať a neustálemu Florinmu prispôsobovaniu (pre pokoj v domácnosti). City ako láska a kamarátstvo od tety nepoznala. Ako to už býva, aby sa dieťa aspoň trochu zapáčilo, urobí všetko tak, ako chcete, povie všetko tak, ako očakávate... len za jednu pochvalu, jeden úsmev ročne.

„Pre tetu bola Flora uvoľnená nitka. Niečo, čo treba zo šiat odstrihnúť.“

Také smutné, až vás z toho naozaj rozbolí srdce. Florine neustále podvoľovanie sa spôsobilo, že v dospelosti robila to isté a ľudia ju využívali a následne odkopli. Žiadne veľké priateľstvá alebo stabilný vzťah. Flooo (rada ju tak volám) ma vlastný svet, no nie je to bublina, ktorej by ste nerozumeli - postoj a trpezlivosť, tiež myšlienky nad drobnosťami a správaním ľudí. Obdivovala som jej vzťah ku kvetom. Vedela, ktorý ako vonia bez toho, aby ho mala pod nosom. Vedela, ktorý kedy darovať a na akú príležitosť. Ruža, aj keď je kráľovnou flóry, sa nie vždy hodí a mladú slečnu viac potešia poľné kvety ako bukréta ukrývajúca pár tŕňov a vážnosť. Kvety jej vynahrádzali láskavosť, ktorá chýbala ľuďom v jej okolí a ich vôňa ju upokojovala. Kvety boli jej najlepší priatelia.

„Naozaj túžila po tom, aby pre niekoho niečo znamenala, tak ako niečo znamenala pre svoju mamu. Chcela byť pre niekoho dôležitá. Prepojená s niekým. Chcela na niekoho dávať pozor a vedieť, že ten niekto dáva pozor na ňu. Chcela, aby ju niekto poznal a potreboval. Načo byť na svete, keď vás nik nepotrebuje? Načo, keď nikomu nezmeníte život?“

V románe sa nachádzali veľmi pekné myšlienky a samotný text mi prišiel miestami ako jemná poézia. Opisy emócii a hlavne Floriných myšlienok vždy dávali zmysel a bola taká neskutočne vnímavá, chápavá a láskavá, že sa Jack do nej hneď zamiloval. Bola presným opakom jeho ženy, ktorá bola aj na neho „veľká voda“. Viac si potrpela na názore iných a vždy sa chcela páčiť. Súťaživosť tak trošku naštrbovala ich vzťah a preto pokojná povaha Flooo bola pre otecka akýmsi zadosťučinením. Čo však na to dve mladé slečny, ktoré nevedia pochopiť, že život musí ísť ďalej? Neskutočne komplikované životné obdobie, ktorému nepomôže nič iné, iba čas. Veľa času a ochota vnímať a dopriať lásku – nielen sebe. Nie je to vyslovene psychologický román, ale téma je ťažšia a autorka s ňou narába opatrne. Oceňujem tiež snahu vyrovnať hladinu jemnou romantikou, občas aj šteklivými pasážami, ktoré, my dospelí, máme tak radi a tiež povaha malej 7-ročnej dcéry vedela rozveseliť a uľaviť od skľúčeného pocitu.

Nechcem veľa prezrádzať, kniha stojí za prečítanie a mne osobne otvorila nové pohľady na danú vec. Páčilo sa mi rozprávanie z pohľadu viacerých osôb - Flory, Jackovej staršej pubertálnej dcéry Izzy a tiež rodinnej kamarátky Clare, ktorá bola podobnej povahy ako Flooo. Obzvlášť Clare riešila vo svojom vnútri, prečo sa celé roky priatelila so ženou, s ktorou nemala nič spoločné. Ak nerátame detské kamarátstvo, kde ju Becca (zosnulá mama) vytiahla z jej ulity, no zároveň ju využívala k tomu, aby pri nej vždy vyzerala lepšie a šikovnejšie. Je dôležité uvedomiť si, že nie každé kamarátstvo, ani to z detstva, či zo školy nemusí pretrvať večne. Stále sa niekam posúvame, dospievame a meníme. Niekedy sa nedá zotrvať s človekom, ktorý sa odkloní od vašej spoločnej cesty. Ťažšie je si tento fakt pripustiť a vedieť sa rozlúčiť. Veľa z nás sa nevie vzdať detských kamarátov, obzvlášť keď k nim cítime určitý druh vďaky, ale.. budeme vďační do konca života? Pravý kamarát to nevyžaduje a nedáva nám pocítiť, že tak to má byť, lebo tak je to správne. Clarina mama mala na túto tému krásny monológ a ja si ho dovolím citovať:

„Ty s Beccou ste z vášho priateľstva vyrástli už dávno. Spájali vás len spomienky, jej neistota a tvoja neochota zmieriť sa s tým, že niekedy človeku prospeje niektorých vecí sa vzdať.

Život je priveľmi krátky, aby si ho zapĺňala priateľmi, ktorí sa o teba nezaujímajú ani ti neprinášajú radosť. Ľuďmi, ktorí sa len sťažujú, vysávajú z teba energiu, využívajú ťa, nespoľahlivými kamarátmi, ktorí nikdy neprídu, keď sa sľúbia – jedine ak si pri nich šťastná, v tom prípade si ich, samozrejme, nechaj. Zlí priatelia sú ako staré šaty v skrini. Sú ako to zamazané tričko, deravý sveter, šaty, ktoré ti už nesedia. Nemajú tam už miesto a treba sa ich zbaviť. ... Nejde o neľútostnosť, ak máš úctu sama k sebe. Okrem toho, vyberavosť v tom, s kým tráviš čas, patrí k starostlivosti o seba. Možno za to môže aj starnutie. Čas je vzácny. Vzácny je, pravdaže, vždy, ale keď sme mladí, trestuhodne ním mrháme. ... Priateľstvo má veľa spoločného s romantickou láskou – o niekoho sa zaujímaš, ľúbiš ho, a preto by si mala byť štedrá. Mala by si pre toho človeka chcieť len to najlepšie. Nesnažíš sa ho využívať vo svoj prospech.“

Občas som s Flooo bojovala, ale to len preto, lebo ja mám inú povahu. Ja by som veľa situácií riešila ráznejšie a bez akejkoľvek trpezlivosti, lebo niekedy aj to pomôže, keď človeku obratom otvoríte oči a nie dávať mu 300 rokov času, ale... to som ja :)

Kniha je inak príjemné a pohodové čítanie, ktoré odsýpa ako piesok v hodinách. Nič náročné, aj keď samotná téma „komplikované rodinné vzťahy“, ako sa hovorí, nie je prechádzka ružovou záhradou.