Rozhovor s Cristinou Caboniovou o jej debutovom románe Vôňa parfumov

Na stránke vydavateľstva Fortuna Libri vám prinášame rozhovor s talianskou autorkou Cristinou Caboniovou o jej debutovom románe, ktorý vyšiel v slovenskom preklade pod názvom Vôňa parfumov (z tal. orig. Il Sentiero dei Profumi).

Ako sa zrodil námet na román Vôňa parfumov?

Z mojej osobnej skúsenosti. Žijem na vidieku obklopená rôznymi rastlinami a kvetmi a som včelárka, čo vnímam skôr ako štýl života, nielen ako remeslo. Môj svet je plný vôní. Chovať včely znamená žiť v úzkom spojení s prírodou. Ich zdravie je základ, pustila som sa do ich pozorovania, dôkladne som sledovala ich prácu a prispôsobovala som sa ich zvykom. Keď kvety dozrejú a začnú vylučovať nektár, ktorým sa včely živia, vzduch nasiakne vôňami a v tom okamihu prichádza zber. Časom som sa naučila vnímať každý ich odtieň. Kvety takto so včelami komunikujú. Postupne som si to čoraz viac uvedomovala. Začala som dávať pozor, ovoniavať každučkú vec a pochopila som, že vôňa je jazyk, krehký a bezprostredný spôsob komunikácie. Bolo to krásne. Nebol to objav, nemôžete predsa objaviť to, čo existovalo odnepamäti. Mala som to rovno pred očami a jednoducho som sa toho zmocnila. Prenikol ma akýsi pocit straty z toho, že som si to nevšímala. Pritom ma tento svet, ktorý som nevedome dlhodobo zanedbávala, tak veľmi očaril, že som sa oň potrebovala podeliť s ostatnými. Ako som však mohla vyrozprávať taký zložitý príbeh? Zvládla by to jedine voňavkárka. Mimoriadne vnímavá žena, schopná obrovských citov. Dedička starobylej rodiny, ktorá odovzdávala svoje vedomosti z matky na dcéru. Bola som si istá, že práve ona dokáže vykresliť tento svet vytvorený z vôní a pachov vhodnými slovami a zároveň vyjadrí všetky emócie. Tak som si predstavila dievčatko a jeho starkú. Ony boli tými správnymi osobami, ktoré mohli ostatným rozpovedať, aké sú vône dôležité.

Vôňa je cesta, vône sú nositeľom príbehov, sú jazykom na vyjadrenie emócií. Toto starká Elene opakuje. Aj pre ňu majú vône takú moc?

Áno, som presvedčená, že áno. Vône sú základom všetkého, varujú nás, očarúvajú a niekedy v nás aj vyvolávajú odpor. Parfumy v nás prehlbujú a kryštalizujú emócie. Niektoré nám rozprávajú epizódy z našej minulosti, vzbudzujú pocity, ktoré sme zažívali. Stačí jeden špecifický pach, vôňa vzduchu jedného konkrétneho dňa a reakciou našej pamäti je návrat spomienky. Voňavky nás rozveseľujú, a tak sa s dvoma kvapkami parfumu môže daždivý deň zmeniť na výnimočný. Môžu byť dokonca povzbudivé ako napríklad vôňa chleba, čerstvo upečených sušienok, vanilky alebo pracieho prášku.

Ako ste objavili význam parfumov?

Keď nápad napísať román získaval čoraz reálnejšiu podobu, začala som sa zaujímať o špecializované voňavkárstvo, ktoré sa rodí z túžby po parfume na mieru. Bola to veľmi príťažlivá koncepcia, hovorilo sa o individuálnych esenciách ušitých na mieru ako šaty. Pýtala som sa, prečo z niektorých vôní šaliem, z iných menej a ďalšie nedokážem zniesť. Tak som sa pustila do vyhľadávania všetkého, čo s parfumami súviselo, a zistila som, že každá vôňa je spojená s nejakým odkazom a vyvoláva reakciu v tom, kto ju ovonia a nastrieka sa ňou. Niektoré vône sa napríklad používajú ako liek na prekonanie ťažkých situácií, iné aby sme sa cítili istejšie, ďalšie môžu oživiť dôležité stretnutie alebo dotvoriť atmosféru nezabudnuteľného výnimočného večera.

V románe sa nachádzajú viaceré vzorce na vytvorenie parfumu. Od tých najstarších po najmodernejšie verzie. Z čoho sa rodí takáto záľuba?

Z radosti, ktorú prežívam, keď ich ovoniavam, a z mojej nekonečnej zvedavosti. Chcela som spoznať každučký mechanizmus, každý krok potrebný na tvorbu parfumu. Zistenie, že počas storočí sa ten postup veľmi nezmenil, pre mňa bolo prekvapujúce. Iste, v súčasnosti sa používajú iné esencie než v minulosti a všetko sa, samozrejme, riadi predpismi, ale samotný proces sa veľmi nelíši od postupu, aký používali prví majstri. Dnes je iná koncepcia, nápad alebo brief, ako sa tomu vraví. Teraz parfum rozpráva príbeh – začína vrchnými tónmi –, tie cítiť prvé, postupuje ďalej cez srdce a napokon nájde samotný základ parfumu, ktorým sú spodné tóny.

Elena má jedinečný dar pochopiť ľudí a snaží sa im pomôcť prostredníctvom parfumov. V istom okamihu svojho života to poprie, pretože jej talent sa viaže na priveľmi bolestné spomienky. Môže podľa vás vlastná skúsenosť a minulosť spôsobiť, že zabudneme, kým naozaj sme?

Obrovské sklamanie vo veľmi útlom veku ako u Eleny môže vzbudiť akýsi odpor k pôvodcom našej bolesti. Často sa utiekame k niečo inému, čo si rozumom odôvodníme. Myslím, že takto sa nezriedka strácame, neverím však, že ide o skutočné odmietanie, skôr o hľadanie prijateľnejšej alternatívy. No ísť cestou, ktorá nie je naša, môže byť vhodné len do istej miery. Klamať samých seba nie je najlepší spôsob, ako byť šťastní. Dnešná spoločnosť hľadí iba na formu bez ohľadu na jej obsah. Podobné štandardy nás vzďaľujú od našej individuality, v ktorej je ukryté naše najväčšie bohatstvo. Najkrajšie, čo sa človeku môže prihodiť, je byť sám sebou. Nájsť sa, spoznať sa a prijať sa je dobrý začiatok pre šťastný život.

Elena sa ešte ako malé dievčatko musela naučiť, že aj matka môže urobiť v živote nesprávne rozhodnutia. Až keď čaká dieťa, dokáže svoju matku pochopiť a možno jej aj odpustiť. Pretože materstvo je azda najťažším remeslom. Vy máte tri deti, myslíte si, že je to tak?

Verím, že je to všeobecne platný názor. Môžeme byť neúprosní sudcovia, ale keď zanecháme svoju rolu a z divákov sa stanú herci, všetko sa zmení. Byť matkou je komplikované. Byť dobrou matkou je skutočne náročné. Treba na všetko dbať, byť stále poruke a to je často nemožné. Podľa môjho názoru sme mnohé generačné rozpory prekonali a vyriešili jednoducho zmenou rolí, teda tým, že z dcér sa stali matky. Ľudí totiž spájajú rovnaké skúsenosti. Práve to sa stane aj Elene, ktorá svoju matku konečne začne chápať lepšie, keď sa musí pasovať s mnohými ťažkosťami, o akých predtým nemala ani tušenia. V jednom okamihu svojho života Elena prežíva neľahké tehotenstvo a je na to sama presne ako Susanna. Čo iné by jej mohlo otvoriť oči?

Keď Elena prvý raz stretne Caila, z jeho vône po ružiach a daždi pochopí, že je citlivý muž s utrápeným srdcom. Možno v ňom vidí aj niektoré vlastné rany. Dvaja osamelí ľudia sa stretnú a spolu objavia nový spôsob, ako sa zmieriť so sebou samým, aby sa mohli otvoriť pre druhého. Toto je podľa vás láska?

Prvá vec, ktorá Elenu spojí s Cailom, je inštinkt. Niečo čarovné a nelogické, čo nemožno odôvodniť. Obaja sa na seba navzájom potrebujú dívať, byť si po boku, nachádzať okamihy šťastia. Je to niečo nevysvetliteľné a rodí sa to z úplnej iracionálnosti. Je to rozpoznanie blízkych duší, ktoré sa jedna druhej páčia a túžia po sebe. Takáto záhada je pre mňa láska. Láska má obrovskú moc dať do pohybu akúkoľvek vec, je skrátka najúžasnejším motorom, aký vôbec existuje. Pre lásku berieme do úvahy to, čo bolo predtým neprijateľné, a zmena perspektívy nám môže pomôcť pochopiť iných a prijať samých seba. Láska dokáže všetko. To ostatné príde potom.

Ďalším protagonistom knihy je Paríž. Mesto svetla s typickými uličkami, nádhernými pamiatkami, čarovnou atmosférou. Ako sa zrodila vaša láska k nemu?

Francúzsko som navštívila pred mnohými rokmi. Túto krajinu som si mimoriadne obľúbila a nezmazateľne sa mi vryla do pamäti. Jasné, takmer oslepujúce nebo, vône, srdeční a usmievaví ľudia, monumentálne hrady, vidiek zbrázdený dlhými kvetinovými lánmi. Paríž je symbolom tejto krajiny. Čarovné mesto s bohatou históriou plné umenia a dômyselnosti. Je synonymom nádhery, romantiky a... vôní. Paríž ma inšpiroval všetkým – miestami, kadenciou melodickej a rafinovanej reči, usmievavým prístupom k životu, ktorý je typický pre kozmopolitné mesto. Dej svojho románu som nemohla zasadiť inam.

V knihe sa často objavuje príroda – nekonečné levanduľové polia, záhrady plné ruží, dokonca bohaté kvetinové trhy. Nakoľko je pre vás dôležitý kontakt s prírodou a život pod holým nebom?

Dôležitý azda nie je to správne slovo. Pre mňa je život pod holým nebom kľúčový. Nemohlo by to byť inak aj preto, lebo moja práca ma privádza na vidiek, kde hľadám kvety pre svoje včely. Napriek tomu verím, že príroda bola vždy súčasťou môjho života. Vyrastala som na dedine a moji starí rodičia, roľníci, zohrali v mojej výchove podstatnú úlohu. Naučili ma pozorovať a počúvať. Ešte jedna vášeň ma ťahá k prírode – ruže. Zbožňujem ich! Túto voňavú radosť mám spoločnú s mojou mamou. Máme veľmi veľa ruží od najväčších a očarujúcich po tie najjednoduchšie a najjemnejšie. Nechýbajú medzi nimi historické, starobylé ani moderné. Napríklad ovoniavať anglické ruže je nezabudnuteľný čuchový zážitok.

Jedna zaujímavosť: ktorá vôňa je vaša obľúbená?

Okolo môjho domu sa nachádzajú citrusové záhrady. V máji sa všetky listy sfarbia do smaragdových odtieňov a kvety dobiela. Počas niekoľkých týždňov vzduch nasiakne vôňou. Je ovocná, intenzívna a opojná, dovolila by som si povedať až hypnotická – je to vôňa pomarančových kvetov. Tá je moja obľúbená. Pripomína mi detstvo, koláčiky, ktoré pekávali ženy v mojej rodine, keď som bola malá, hry a naháňačky pomedzi stromy. Len čo ju zacítim, zakaždým ma očarí, je mi dobre, som šťastná.

Už píšete svoj ďalší román?

Áno, román o mocných citoch, príbeh jednej rodiny, jedného tajomstva a jednej vášne, ktorá hlavnej hrdinke pomôže vidieť svoj život v inom svetle. Ženy sú pre mňa vždy obrovským zdrojom inšpirácie, pretože sa nikdy nevzdávajú a napriek ťažkostiam sa na život stále dokážu pozerať s úsmevom.

 

Prečítajte si viac o knihe >