Deborah Lawrenson sa vo svojom románe jasne inšpirovala Rebekou od Daphne du Maurier a ani sa netvári, že to tak nie je.
Mnoho scén a postáv z tohto slávneho románu má v Lampe svoj náprotivok a charakterovo sú si postavy veľmi podobné. Rebeku dokonca na jednom mieste sama spomína a hlavná hrdinka sa vo svojich myšlienkach s dejom Rebeky trochu stotožňuje. Autorke sa však nedá vytknúť žiadne vykrádanie ani kopírovanie. Skôr by som jej román brala ako poctu Daphnimnu dielu.
Okrem toho sa jej do Lampy podarilo vtesnať ešte aj druhú dejovú líniu, a tým sa od Rebeky do určitej miery odlíšila.

V románe sledujeme pár, ktorý kúpi zanedbanú usadlosť v Provensálsku, a v druhej línii ženu, ktorá retrospektívne spomína na mladosť, ktorú strávila práve na tejto usadlosti.
Sprvu nie je jasné, ako sa ich roprávanie prepojí a nitky sa začnú rozplietať až postupne.

Román je napísaný pekným, atmosferickým štýlom a autorka dokáže čarovať so slovami pri opisoch prostredia. To je ďalšia vec, čo má s DdM spoločné - čo pre Daphne znamenal Cornwall, zrejme znamená pre Deborah Lawrenson Provensálsko, a v Lampe mu tisíckrát vyznáva lásku tým, ako ho opisuje.

Samotný dej nie je obzvlášť dynamický, plynie trochu pomalšie, ale nie je nudný, ani neprešľapuje na mieste. Náznaky toho, čo má prísť, čitateľa držia v napätí a nútia ho neustále premýšľať a hádať, čo sa na usadlosti Les Genévriers vlastne odohralo.

Záver nie je až taký teatrálny, ako by človek možno očakával, ale pekne zakončuje rozprávanie oboch hlavných hrdiniek.

Ak máte radi knihy s viacerými dejovými líniami, jemne záhadné a elegantne napísané, Lampa by sa Vám mohla páčiť.